29. 2. 2012

Pozvánka do divadla

Veľmi pekná Růže pro Algernon

"Dyž posloužíš tomudle pokusu možná budeš chitrí," píše si do denníčka slová svojej
učiteľky Charlie Gordon, tridsaťsedemročný muž s IQ 68, ktorý je hlavným hrdinom scifi poviedky Daniela Keyese Růže pro Algernon, ktorú neskôr autor prepracoval na román. Za rolu Charlieho vo filmovej adaptácii románu dostal herec Cliff Robertson (známy napr. ako strýko Ben v Spidermanovi) Oscara. V Čechách v roku 1993 Růže pro Algernon pre divadlo adaptoval divadelný spolok Kašpar v Divadle v Celetné, kde sa inscenácia dodnes hráva. Výborný text zaujal aj mladých tvorcov v amatérskom divadle Štěk&spol., ktorí ho naštudovali v r. 2010.

Príbeh mentálne zaostalého muža, ktorý sa vďaka vedeckému pokusu stane inteligentným,
bol prvýkrát publikovaný v časopise v r. 1959, no napriek tomu, že má už vyše päťdesiat rokov, nestráca na svojej aktuálnosti, naopak. Dramaturgicky dobre zvolený text pôsobivo na javisku zhmotnil režisér Michal Heger, ktorý je aj autorom scenára. Cítiť, že amatérske divadlo nepracuje amatérsky a že mladým ľuďom nechýba odvaha experimentovať ani nápady. Jedným z nich je, že tvorcovia si ako hrací priestor zvolili arénu, takže diváci pozorujú dej z rôznych uhlov. Veď napokon, aj na pokusy s ľudskou inteligenciou sa dá pozerať rôzne. Zároveň sa tým divák približuje k tomu, čo sa odohráva na javisku a cíti sa byť priamou súčasťou toho celého.

Výtvarné riešenie je viacúčelné, jednoduché drevené kocky s dierami uprostred pripomínajúce domček pre hlodavce sa dajú poskladať ako posteľ aj ako stôl, pričom esteticky sú narážkou na myšku Algernon, ktorá je spolu s Charliem účastníčkou pokusu a s ktorou on súťaží v inteligenčných testoch. Scénografii pomáha aj dobre zvládnutý svetelný dizajn, pomocou ktorého sa upriamuje pozornosť na jednotlivé hracie plány, jedna časť javiska je totižto vymedzená pre Charlieho realitu a druhá, malé vyvýšené pódium v rohu, je akousi pomyselnou klietkou pre Algernon. Život inteligentnej myšky pozorujeme najmä počas drobných úprav scény medzi dvoma rôznymi obrazmi s Charliem a ostatnými postavami. Kostýmy sú civilné a prispôsobené spoločenskému zaradeniu danej postavy, pričom nápadito je riešený odev bielej myši - herečka má na sebe okrem bielych šiat zvláštnu rukavicu, ktorá je vlastne samotnou Algernon, keď ju Charlie berie do rúk.

Vo svojich snoch s ňou najprv zápasí a nenávidí ju, pretože ho vždy porazí, postupne sa s ňou však spriatelí a boj sa mení na tanec. Ten je metaforou rozvoja inteligencie oboch z nich, Charliemu to ide čoraz lepšie, avšak tak ako on na začiatku, ku koncu nie je schopná tanca Algernon - dochádza u nej k regresii. Milan Ondruch v roli Charlieho veľmi realisticky vykresľuje správanie retardovaného človeka, spôsobom reči a gestami sa s ním stotožňuje, pričom postupne sa nebadane mení na hyperinteligentného Charlesa, ktorý síce počíta rovnice a sám analyzuje priebeh pokusu, ktorý na ňom bol vykonaný, ale je neschopný normálnej medziľudskej komunikácie a empatie. Ondruchov herecký výkon by obstál v ktoromkoľvek profesionálnom divadle a je obdivuhodný aj vzhľadom na množstvo textu, ktoré sa musel naučiť. Paradoxne, Petra Jelínková, ktorá mlčky hrá Algernon, dokázala svojím fyzickým prejavom vyjadriť rovnako silnú výpoveď. Hrá očami a mimikou, prestrašene uhýba dotykom, neustále pozoruje, čo sa deje, rýchlo si uchmatne ponúkaný syr, skrátka správa sa ako naozajstný hlodavec, nechýba jej pri tom však pôvab. Charlieho učiteľku Kinianovú, do ktorej sa Charlie zaľúbi, avšak nanešťastie prerastie jej intelekuálne schopnosti, herečka Kamila Tolášová stvárňuje ako láskavú, ku koncu však trochu príliš sentimentálnu a smutnú ženu. Petr Kubačka a Ivo Macháček podávajú vyrovnané výkony v dvojrolách doktor Strauss/Frank Reilly a doktor Nemur/Joe Carp, bez problémov pritom striedajú diametrálne odlišné polohy serióznych lekárov a vulgárnych robotníkov, Charlieho kolegov, o ktorých si myslí, že sú jeho priatelia a pritom si z neho iba uťahujú. Magdaléna Škapová, Adina Hajlmanová a samotný pán režisér Heger síce stvárňujú iba vedľajšie postavy, všetci však svojsky a citlivo zdôrazňujú ich typovú podstatu. Vtipným nápadom je, že herci zostávajú v postavách aj počas prestávky, obdiv patrí najmä Algernon, ktorá celých desať minút hryzká a ňuchá vo svojej klietke, kým ostatní sa občerstvujú.

Charlieho príbeh je vlastne tragédiou človeka, a zároveň zamyslením sa nad morálnymi otázkami, ktoré prináša vedecký pokrok, ale taktiež bezohľadnosť ľudí v ich správaní voči tým, ktorí sú iní. Ťažko povedať, kedy je Charlie viac nešťastný, keď si z neho, prostučkého dobráka, uťahujú jeho kvázikamaráti, alebo keď sa od neho všetci odvracajú, pretože je inteligentnejší jako oni. Keď bol hlúpy, aspoň si svoje nešťastie tak neuvedomoval. Nakoniec jedinou jeho priateľkou zostáva biela myš, s ktorou prichádza na to, že výsledok pokusu nie je dlhodobý a že obaja budú postupne regresovať, až kým... Jedným z mála problémov inscenácie popri niekedy príliš zdržujúcich a zbytočných prestavbách scény je práve koniec. Ten totižto nastáva niekoľkokrát, prvýkrát, keď myš uhryzne Charlieho, druhýkrát keď si on ľahne a tretíkrát naozaj. Umelé predlžovanie záveru robí inscenáciu príliš dlhou a samotný záver patetickým. Hoci spoločný odchod Algernon a Charlieho ruka v ruke do svetla je pekným obrazom, je až príliš priamočiarym, pritom divák už dávno prešiel katarziou a pochopil odkaz. Trochu tajomstva by nebolo na škodu. Nie je to však kritika, len drobný návrh, ako by z už tak veľmi dobrej inscenácie mohla byť ešte lepšia. Ak nebude, nevadí. Vidno totiž, že mladí amatéri zo Štěku a spol. tvoria s nadšením, uvedomujú si, o čom hrajú a neberú sa smrteľne vážne, preto aj v tak smutnom príbehu ako Růže pro Algernon dokážu vytvoriť množstvo vtipných momentov. A aj preto si ich snaženie a jeho výsledok zaslúži potlesk...


Martina Mašlárová
VŠMU Bratislava

Žádné komentáře: