Veľmi pekná Růže pro Algernon
"Dyž posloužíš tomudle pokusu možná
budeš chitrí," píše si do denníčka slová svojej
učiteľky Charlie Gordon, tridsaťsedemročný
muž s IQ 68, ktorý je hlavným hrdinom scifi poviedky Daniela Keyese Růže pro
Algernon, ktorú neskôr autor prepracoval na román. Za rolu Charlieho vo
filmovej adaptácii románu dostal herec Cliff Robertson (známy napr. ako strýko
Ben v Spidermanovi) Oscara. V Čechách v roku 1993 Růže pro Algernon pre divadlo
adaptoval divadelný spolok Kašpar v Divadle v Celetné, kde sa inscenácia dodnes
hráva. Výborný text zaujal aj mladých tvorcov v amatérskom divadle
Štěk&spol., ktorí ho naštudovali v r. 2010.
Príbeh mentálne zaostalého muža, ktorý sa
vďaka vedeckému pokusu stane inteligentným,
bol prvýkrát publikovaný v časopise v r.
1959, no napriek tomu, že má už vyše päťdesiat rokov, nestráca na svojej
aktuálnosti, naopak. Dramaturgicky dobre zvolený text pôsobivo na javisku
zhmotnil režisér Michal Heger, ktorý je aj autorom scenára. Cítiť, že amatérske
divadlo nepracuje amatérsky a že mladým ľuďom nechýba odvaha experimentovať ani
nápady. Jedným z nich je, že tvorcovia si ako hrací priestor zvolili arénu,
takže diváci pozorujú dej z rôznych uhlov. Veď napokon, aj na pokusy s ľudskou
inteligenciou sa dá pozerať rôzne. Zároveň sa tým divák približuje k tomu, čo
sa odohráva na javisku a cíti sa byť priamou súčasťou toho celého.
Výtvarné riešenie je viacúčelné, jednoduché
drevené kocky s dierami uprostred pripomínajúce domček pre hlodavce sa dajú
poskladať ako posteľ aj ako stôl, pričom esteticky sú narážkou na myšku
Algernon, ktorá je spolu s Charliem účastníčkou pokusu a s ktorou on súťaží v
inteligenčných testoch. Scénografii pomáha aj dobre zvládnutý svetelný dizajn,
pomocou ktorého sa upriamuje pozornosť na jednotlivé hracie plány, jedna časť
javiska je totižto vymedzená pre Charlieho realitu a druhá, malé vyvýšené
pódium v rohu, je akousi pomyselnou klietkou pre Algernon. Život inteligentnej
myšky pozorujeme najmä počas drobných úprav scény medzi dvoma rôznymi obrazmi s
Charliem a ostatnými postavami. Kostýmy sú civilné a prispôsobené spoločenskému
zaradeniu danej postavy, pričom nápadito je riešený odev bielej myši - herečka
má na sebe okrem bielych šiat zvláštnu rukavicu, ktorá je vlastne samotnou
Algernon, keď ju Charlie berie do rúk.
Vo svojich snoch s ňou najprv zápasí a
nenávidí ju, pretože ho vždy porazí, postupne sa s ňou však spriatelí a boj sa
mení na tanec. Ten je metaforou rozvoja inteligencie oboch z nich, Charliemu to
ide čoraz lepšie, avšak tak ako on na začiatku, ku koncu nie je schopná tanca
Algernon - dochádza u nej k regresii. Milan Ondruch v roli Charlieho veľmi
realisticky vykresľuje správanie retardovaného človeka, spôsobom reči a gestami
sa s ním stotožňuje, pričom postupne sa nebadane mení na hyperinteligentného
Charlesa, ktorý síce počíta rovnice a sám analyzuje priebeh pokusu, ktorý na
ňom bol vykonaný, ale je neschopný normálnej medziľudskej komunikácie a
empatie. Ondruchov herecký výkon by obstál v ktoromkoľvek profesionálnom
divadle a je obdivuhodný aj vzhľadom na množstvo textu, ktoré sa musel naučiť.
Paradoxne, Petra Jelínková, ktorá mlčky hrá Algernon, dokázala svojím fyzickým
prejavom vyjadriť rovnako silnú výpoveď. Hrá očami a mimikou, prestrašene uhýba
dotykom, neustále pozoruje, čo sa deje, rýchlo si uchmatne ponúkaný syr,
skrátka správa sa ako naozajstný hlodavec, nechýba jej pri tom však pôvab.
Charlieho učiteľku Kinianovú, do ktorej sa Charlie zaľúbi, avšak nanešťastie
prerastie jej intelekuálne schopnosti, herečka Kamila Tolášová stvárňuje ako
láskavú, ku koncu však trochu príliš sentimentálnu a smutnú ženu. Petr Kubačka
a Ivo Macháček podávajú vyrovnané výkony v dvojrolách doktor Strauss/Frank
Reilly a doktor Nemur/Joe Carp, bez problémov pritom striedajú diametrálne
odlišné polohy serióznych lekárov a vulgárnych robotníkov, Charlieho kolegov, o
ktorých si myslí, že sú jeho priatelia a pritom si z neho iba uťahujú.
Magdaléna Škapová, Adina Hajlmanová a samotný pán režisér Heger síce stvárňujú
iba vedľajšie postavy, všetci však svojsky a citlivo zdôrazňujú ich typovú
podstatu. Vtipným nápadom je, že herci zostávajú v postavách aj počas
prestávky, obdiv patrí najmä Algernon, ktorá celých desať minút hryzká a ňuchá
vo svojej klietke, kým ostatní sa občerstvujú.
Charlieho príbeh je vlastne tragédiou
človeka, a zároveň zamyslením sa nad morálnymi otázkami, ktoré prináša vedecký
pokrok, ale taktiež bezohľadnosť ľudí v ich správaní voči tým, ktorí sú iní.
Ťažko povedať, kedy je Charlie viac nešťastný, keď si z neho, prostučkého
dobráka, uťahujú jeho kvázikamaráti, alebo keď sa od neho všetci odvracajú,
pretože je inteligentnejší jako oni. Keď bol hlúpy, aspoň si svoje nešťastie
tak neuvedomoval. Nakoniec jedinou jeho priateľkou zostáva biela myš, s ktorou
prichádza na to, že výsledok pokusu nie je dlhodobý a že obaja budú postupne
regresovať, až kým... Jedným z mála problémov inscenácie popri niekedy príliš
zdržujúcich a zbytočných prestavbách scény je práve koniec. Ten totižto nastáva
niekoľkokrát, prvýkrát, keď myš uhryzne Charlieho, druhýkrát keď si on ľahne a
tretíkrát naozaj. Umelé predlžovanie záveru robí inscenáciu príliš dlhou a
samotný záver patetickým. Hoci spoločný odchod Algernon a Charlieho ruka v ruke
do svetla je pekným obrazom, je až príliš priamočiarym, pritom divák už dávno
prešiel katarziou a pochopil odkaz. Trochu tajomstva by nebolo na škodu. Nie je
to však kritika, len drobný návrh, ako by z už tak veľmi dobrej inscenácie
mohla byť ešte lepšia. Ak nebude, nevadí. Vidno totiž, že mladí amatéri zo
Štěku a spol. tvoria s nadšením, uvedomujú si, o čom hrajú a neberú sa smrteľne
vážne, preto aj v tak smutnom príbehu ako Růže pro Algernon dokážu vytvoriť
množstvo vtipných momentov. A aj preto si ich snaženie a jeho výsledok zaslúži
potlesk...
Martina Mašlárová
VŠMU Bratislava
Žádné komentáře:
Okomentovat